Setkávárna uvádí téma Péče o duši

12.10.2022

Setkávárna se hlásí po delší době a srdečně zve na setkání s jedním z andělů putujících mezi námi, Mgr. et Mgr. Michalem Slaninkou Ph.D. přednášejícího na PVŠPS. V rozhovoru se dozvíte více a pokud přijdete, osobně zažijete laskavý dotek bytí ... 

Rozhovor s Michalem Slaninkou:                   

Milý Mišo,

posílám pár otázek. Prosím vyber si, které chceš. Jde mi samozřejmě o to, abys pověděl, co Ti leží na srdci, čemu věříš, co bys chtěl předat teď a tady nejen pro nás Rychnováky :-)

Mišo, co Tě přivedlo na PVŠPS ?

Martino, o PVŠPS som sa dozvedel cez Pražskú psychoterapeutickú fakultu. Študoval som psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a v kníhkupectve som našiel knihu Psychoterapie II, zborník prednášok, kde sa písalo o láske. A moc pekne. Nezvyčajné pre psychológiu, a vlastne i pre psychoterapiu. A tam som sa dozvedel o PPF a následne o PVŠPS.

Mohl bys krátce představit tuto školu a její zakladatele ?

PVŠPS je založená na komunitnom spôsobe výučby. To znamená, že študenti psychológie i sociálnej práce sú od začiatku vedení ku spoločnému spôsobu života. Učia sa zdieľať, učia sa slobode, učia sa byť sami sebou v spoločenstve s druhými, učia sa starať sa o spoločný život, učia sa vzťahy. Všetko sa musíme naučiť, nájsť si svoje pravé miesto svojho života, ako to hovorí profesorka Hogenová. K tomu slúži aj sebaskúsenostný program, ktorý vedú skúsení lektori, v ktorom študenti poznávajú sami seba v rozhovore a spolubytí s druhými. Východisko školy je filozofické, a najmä fenomenologické, pretože fenomenológia otvára pohľad nezaťažený predsudkami, učí nás myslieť a nie len prijímať nadobudnuté vedomosti. A ďalšia dôležitá vec je, že je veľmi prakticky zameraná. Študenti absolvujú stovky hodín praxí, takže po skončení školy sú dobre prakticky vybavení pre prácu s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. A zakladatelia? Pán docent Jiří Řůžička, klinický psychológ a psychoterapeut, rektor školy a riaditeľ Psychosomatickej a psychoterapeutickej kliniky Eset, a docent Jaroslav Skála, lekár, alkohológ a psychoterapeut, okrem iného jedna z hlavných postáv založenia psychoterapeutických výcvikov v Československu.

Chtěl bys něco povědět o paní prof. Anně Hogenové, u které jsi studoval a napsal jsi s ní knihu rozhovorů s názvem Žít z vlastního pramene ?

Pani profesorka Anna Hogenová. Filozofka, ktorá sprístupňuje živú filozofiu, bytostnú filozofiu. Nejedná sa o sumár nejakého filozofického systému, o orientáciu v dejinách filozofického myslenia, o vzájomné prepojenie a vplyv mysliteľov. Je to filozofia, ktorá otvára bytostný život a lieči. Opätovne sa stretávam s tým, že ľudia, ktorí si vypočujú profesorku Hogenovú, mi hovoria, že ich to lieči. Pretože im to otvára ich bytie, ktoré je nakoniec jedno a spoločné. Profesorka Hogenová rozumie tomu, čo sa deje v tejto dobe, ako sa v nej strácame, ako sme sa dávno stratili sebe i druhým, ako žijeme z podsunutých "prameňov". Počúvať profesorku Hogenovú, priznávam, i mňa to dokáže liečiť. Anna Hogenová je jedna z prednášajúcich na PPF. Otvorila ma, cítil som, že mi môže porozumieť, a prijať ma.

Jak bys čtenářům představil psychoterapii tak, jak ji vnímáš Ty ?

To je ťažká otázka. Obyčajne je psychoterapia definovaná ako liečba psychologickými prostriedkami. Aj keď existuje pomerne dosť definícií psychoterapie a stovky psychoterapeutických smerov. Psychoterapiu v súčasnosti, v jej inklinácii k eklekticizmu, vnímam podobne ako medicínu. Je to liečba duševna osvojenými metodikami. Psychoterapia je však omnoho hlbšia ako toto vymedzenie. V jej základe stojí vzťah k druhému, bytostné určenia, starosť, súcit a bolesť, sloboda, tajomstvo ľudského života, presahy, o ktorých nám hovorí filozofia. Psychoterapia je bytostnou a existenciálnou záležitosťou. To všetko, aj keď netematicky, je prítomné v terapeutickom stretnutí. Keď sa v psychoterapii otvorí bytie, keď ten druhý i psychoterapeut cítia, že v pravde sú, to lieči. Liečba je v tomto prípade druhotná, je dôsledkom bytostného života.

Jsou různé druhy psychoterapie. Proč sis vybral daseinsanalýzu ?

Cítil som, že môj budúci výcvikový lektor Jiří Růžička ľuďom a životu rozumie prirodzene, bez toho, aby vychádzal z nejakého liečebného rámca, z nejakej teórie. Je k nim, k ich ľudskosti otvorený, je ochotný pravdivo a láskavo vstúpiť do vzťahu a zostať pritom sám sebou. Bolo to pocitové, bolo to o blízkosti, o daseinsanalýze som nevedel nič.

Co v psychoterapii uzdravuje ?

Existujú výskumy, ktoré potvrdzujú, čo je v psychoterapii účinné. Čo pôsobí a eliminuje alebo odstraňuje psychickú nemoc, trápenie, symptóm. Kognitívne behaviorálna psychoterapia bude v tomto smere veľmi účinná. Každý psychoterapeutický smer má svoje porozumenie človeka a na základe toho má objavené a vypracované spôsoby, ako druhému pomôcť. Inak to bude mať psychoanalýza, inak logoterapia, inak KBT, inak rogeriánska na osobu orientovaná terapia. A všetko z toho dokáže byť účinné. Existujú však bytostné "veci", ktoré nie sú tematické a predsa sú zásadné a sú tým, čo lieči. To, že sa môžeme s druhým stretnúť, český jazyk k tomu má priliehavý termín "setkat se", že máme záujem jeden o druhého, že sme schopní druhému načúvať, porozumieť, že sa môžeme vzájomne otvárať do pravdy bytia a že pravdu bytia môžeme žiť. Že môžeme zažívať láskavosť. To uzdravuje. Nakoniec, uzdravenie znamená byť u zdravenia, niečo nás zdraví, víta, prijíma, otvára do toho, čo je nám najvlastnejšie, môžeme byť slobodne, môžeme počínať, žiť a sa s druhými stretávať zo svojho vlastného prameňa, ako by to možno povedala Anna Hogenová.

Kdy by člověk měl/mohl uvažovat o psychoterapii ?

Psychoterapia má široký rozsah, neslúži len pomáhaniu v trápení, ale i v raste seba samého. Do psychoterapie chodia aj ľudia, ktorí už dokážu samostatne dobre žiť, vždy však stretnutia prinášajú obohatenie ich vlastného rastu. O návšteve psychoterapeuta by mal človek uvažovať, keď nevie svoje trápenie už sám, ani pomocou svojich blízkych, nejak vyriešiť, nerozumie si, hľadá orientáciu, nejaké východisko a potrebuje niekoho, kto mu nielen s trápením pomôže, ale kto mu porozumie.

Kdy bys někomu doporučil psychoterapii ?

Vtedy, kedy by som videl, že daného človeka už nejakú dobu niečo trápi a ťaží, a nevie si s tým pomôcť. To sa týka aj partnerskej či rodinnej terapie. Aj psychosomatických onemocnení. Špecifickú oblasť tvorí psychoterapia detí. Deti sa stýkajú so špecifickými problémami, šikana, problematika sexuálnej orientácie, sebapoškodzovania, problematika zanedbávania a týrania, problematika pestúnstva a náhradných rodín, problematika porúch príjmu potravy atď...

Jak si vybrat dobrého psychoterapeuta ?

To je veľmi individuálne. Existujú etické zásady, ktoré má psychoterapeut dodržiavať. Myslím, že by mal človek cítiť, že je mu porozumené, že mu terapeut načúva, že mu na ňom záleží a že vie, čo robí, aby sa o neho mohol oprieť a dôverovať mu.

S čím se do terapie vstupuje a kdy a s čím se z ní vystupuje ?

Tá škála je veľmi široká. Existujú manuály duševných onemocnení, ktoré to popisujú. Závislosti, afektívne poruchy, kam patrí napríklad depresia, úzkostné poruchy, kde spadajú napríklad fóbie, panická porucha, posttraumatická stresová porucha. Potom sa hovorí o tzv. poruchách osobnosti, v minulosti nazývané psychopatie, existujú špeciálne programy pre rôzne poruchy osobnosti. Existuje psychoterapia funkčných sexuálnych porúch, ale taktiež sexuálnych deviácii. Oblasť použitia psychoterapie je veľmi široká. Ak to mám popísať prirodzenou rečou, človek vstupuje do psychoterapie buď dobrovoľne alebo nedobrovoľne. Obyčajne ho niečo trápi, nevie si s niečím poradiť, v niečom nie je slobodný, niektoré možnosti svojho života nemá otvorené, nejaká vzťahová problematika sa mu v živote opakuje. Optimálne je, keď odchádza posilnený v sebe samom a vo svojich vzťahoch, viac sebe, druhým i svojim vzťahom rozumie, je sebavedomejší, slobodnejší, otvorenejší, žije pravdivo to, čo chce žiť, je viac sám sebou.

Jak probíhá proces psychoterapie ?

Proces psychoterapie výstižne popísal Carl Rogers. V prvých štádiách človek nemá pocit a nemyslí si, že by mal nejaký významnejší problém. V ďalších sa viac otvára, začína si uvedomovať, ako žije a čo mu chýba, cíti, že nežije pravdivo. Začína byť osobnejší a pravdivejší, začína žiť viac tu a teraz, chce žiť pravdivé vzťahy. Posledné štádia popisujú človeka, ktorý žije autenticky, rozumie životu, cení si ho, pozná jeho hodnotu, žije ho bezprostredne, plne, otvorene a vnímavo. Vníma zmysel života. To je ale ideál. V skupinovej psychoterapii sa ľudia začnú pomerne rýchlo a prirodzene otvárať, začnú hovoriť niekedy o sebe veci, ktoré nikdy nikomu nepovedali. Vzniká medzi nimi veľká otvorenosť, a vzniká to, čo docent Růžička nazýva mystvím, spoločným my. Týmto my sa otvára bytostný život, toto my je prameňom nás samých, našich individualít. Umožňuje, aby sme boli sami sebou spolu s druhými. Vznikajú tak niekedy najbližšie vzťahy, ľudia sú pravdivo a tak seba navzájom vnímajú, cítia a komunikujú medzi sebou. Na to je potrebné ale nechať byť veci, ľudí, situácie tým, čím sú. Nechať byť.

Co se děje v psychoterapeutickém výcviku, komu bys ho doporučil - nebo rád dopřál a proč ?

Budem hovoriť za svoju skúsenosť daseinsanalytického výcviku. Moja skúsenosť je taká, ako som popísal v predchádzajúcej otázke. Psychoterapeutický výcvik je prvotne určený pre ľudí v pomáhajúcich profesiách. Kto do neho môže vstúpiť, určuje typ akreditácie. Osobne, odporučil by som ho komukoľvek, kto chce bližšie poznať seba samého, žiť pravdivejšie a otvorenejšie, a taktiež pomôcť si vo svojich trápeniach a uplatniť nadobudnuté vo svojej práci a živote. Napokon, túto neprenositeľnú skúsenosť porozumenia, bytia samého sebou, otvorenosti a pravdivosti ľudia žijú ďalej vo vzťahoch, v práci, v komunitách, v starostlivosti o seba i o svet.

Co je z Tvého pohledu smyslem života ?

To je pekná a dôležitá otázka. Nemám obecnú odpoveď, aj keď si myslím, že moja skúsenosť poukazuje na to obecné. Zmysel sa odkrýva v bytostných momentoch stretnutia. Či s druhým, s prírodou, v umení, umieranie poskytuje túto bytostnú otvorenosť. Keď prežívame dotyk niečoho bytostného, alebo sme pohladení niečím bytostným, to prináša pocit, že život má zmysel. Prináša to radosť, krásu, dobrotu a nevylučuje to smútok. Otvára to lásku.

Co potřebuje člověk, aby mohl najít a žít smysl (nejen) svého života? Mám tím na mysli smysl života vůbec - nejen jednotlivce, ale smysl života lidstva v kontextu nekonečného vesmíru.

Potrebuje byť otvorený k osloveniu tohto presahu, musí bytostne, najosobnejšie zarezonovať s tým, čo ho oslovuje. Pokiaľ sa tomu otvorí, je možné sa stretnúť s tým, čo ho presahuje a zakladá. Na túto otázku dávajú odpoveď náboženstvá, i filozofia. Človek sa musí niečoho vzdať, nejakých istôt, presvedčení, vlastníctva, svojho ja, aby sa mohol otvoriť tomu, čo ho presahuje a zakladá, čo je jeho pôvodným domovom. A tam nájde sám seba. To nie je úplne v jeho rukách, i keď tomu môže ísť naproti. Niečo to stojí, prináša to otras. Ale zažiť to, je obdarovaním, milosťou. Niekedy je to bez zásluh. A myslím si, že sa nám to môže otvoriť i vo vzťahoch, v situáciách bežného života, v láske k žene, k partnerovi, i v psychoterapii, v umení, mnoho diel o tom vypovedá, okamihy jednoty, pocit, že nás niečo presahuje.

Zveme Tě do domácího hospice jako odborníka na duši :-) Jak vnímáš smrt? Co potřebuje duše člověka konkrétně na sklonku života ?

Nevnímam sa ako odborník na dušu. Smrť je tajomstvo, rozhodne to nie je len zánik. Smrť paradoxne prináša do života zmysel, ukazuje k tomu, čo je v živote podstatné, vedomie jej prítomnosti nás obnažuje, volá nás k tomu, aby sme život prežili pravdivo, plne, aby sme sa nepretvarovali. To dokáže aj umieranie. A čo potrebuje duša človeka na sklonku života? Keď sa rozprávam s rodičmi, ktorí prišli o svoje deti vplyvom onkologického ochorenia, potrebovali v umieraní ich blízkosť, aby ich držali za ruku, aby boli s nimi, aby neumierali sami. Potrebovali sa tiež rozlúčiť, s najbližšími, i so zvieratami. Ale aj to je individuálne.

Děkuji za rozhovor :-)

Martina Vrbová ze Setkání